Kapitola dvadsiata prvá

TAJOMSTVO STVORENIA A ZÓNY VYMIESTNENIA

5. mája 1988 o 4.35 ráno opäť prišlo ku mne slovo Pána Ježiša Krista, hovoriac:

„To, čo nasleduje, bude ťažké pochopiť.“

„V knihách Nového Zjavenia bolo zjavené veľa o pôvode, procese a účele Stvorenia, ako aj Zóny Vymiestnenia.“

„Je nutné zdôrazniť fakt, že bez ohľadu na to, koľko a v akom rozsahu bolo v tomto ohľade zjavené, realita Stvorenia, tajomstvo jeho bytia a existencie a všetko, čo sa v ňom a v Zóne Vymiestnenia odohrávalo, odohráva a bude odohrávať, ďaleko presahuje čokoľvek, čo bolo o ňom oznámené, a vždy bude ďaleko presahovať čokoľvek, čo môže byť o ňom povedané v ľuďom dostupných pojmoch, konceptoch, ideách a jazyku.“

„Neočakávajte teda žiadne vyčerpávajúce a úplné poznanie, týkajúce sa tejto záležitosti. Niektoré dôležité pojmy ohľadne tohto tajomstva, nemôžu byť vôbec zjavené, dokiaľ žijete v ľudskom živote a jeho tele na planéte Nula.“

„Ako viete, mnohí ľudia sa pokúšajú rozlúštiť tajomstvo ľudského života a života všeobecne a ako a prečo existuje vesmír; akým spôsobom existuje; ako k tomu všetkému došlo a ako to s vesmírom dopadne; a mnoho iných podobných otázok v tejto veci. Radi by vedeli, ako to bolo predtým, než bolo stvorené Stvorenie; aká bola motivácia a zmysel stvorenia Stvorenia; čo robil Stvoriteľ pred vznikom času a priestoru, atď.“

„Nikto nemá žiadne zaručené, spoľahlivé a dostupné odpovede na žiadnu z týchto otázok. Niektorí ľudia považujú za samozrejmé, že existuje Stvorenie, a netrápia sa nastoľovaním žiadnych takých otázok. Iní prichádzajú s početnými teóriami a hypotézami, ktoré len nepatrne, ak vôbec, pravdivo odrážajú, ako a prečo došlo k Stvoreniu.“

„Väčšina vykladačov tohto charakteru sa obmedzuje na stvorenie fyzického vesmíru, nevediac nič o multivesmíre. Keďže pre nich je viditeľný a skúsenostne dostupný len fyzický alebo prírodný vesmír, niektorí z nich usudzujú, že neexistuje žiadna iná realita Stvorenia, len fyzická. Táto realita je jediná vec, ktorá je hmatateľná, vnímateľná a vysvetliteľná. Nič, čo je mimo alebo za hranicou tohto faktora, nemôže mať žiadnu hmatateľnú reálnosť. Dokonca doslovný text v Svätej Biblii, v prvej kapitole Genezis, ktorá sa vraj zaoberá procesom stvorenia, pojednáva predovšetkým o fyzickom vesmíre.“

„Ale, ako to už bolo zjavené v knihe Základy ľudskej duchovnosti proces stvorenia sa nikdy nemôže začať stvorením fyzického vesmíru. Namiesto toho sa tým vesmírom završuje.“

„Navyše, v súvislosti s používaním slov ,stvorenie‘ a ,vesmír‘ existujú dva mylné názory. Predpokladá sa, že akt a proces stvorenia je obmedzený na samotný akt, ktorý má počiatok a koniec. Len čo je Stvorenie stvorené, nič sa už nedeje, kým stvorený vesmír prirodzene neprebehne. Nič nie je ďalej od pravdy než tento predpoklad. Je nutné si uvedomiť, že Stvorenie je neustály, nepretržitý proces a nikdy sa nemôže zastaviť, ani na zlomok sekundy. Samotná prirodzenosť Stvorenia si vyžaduje nielen udržiavanie a podporu toho, čo už bolo stvorené, ale aj sústavné pridávanie k tomu, a zároveň neustále tvorenie niečoho nového.“

„Nepochopenie tejto záležitosti má pôvod hlavne v nesprávnom prístupe k procesu stvorenia a k ponímaniu Prirodzenosti Stvoriteľa. V tomto ohľade sa teoreticky predpokladá, že Stvoriteľ tvorí v čase a priestore. Ak je tak, potom je Stvoriteľ obmedzený časom a priestorom. Preto musí mať tvorivý proces a akt nejaký lineárny počiatok a lineárny koniec.“

„Pravdou tu ale je, ako už poukázal Swedenborg, že proces a akt stvorenia nie je nikdy časopriestorovo viazaný. Stvorenie sa teda neodohráva v čase a priestore, ale namiesto toho samotný čas a priestor sú zavádzané počas stvorenia. Inými slovami, čas a priestor sú samy predmetom stvorenia. Alebo, v jednom bode procesu tvorenia je stvorený samotný čas a priestor. V skutočnosti čas a priestor nie sú stvorené, kým nie je vymyslený a realizovaný proces stvorenia fyzického vesmíru. V tomto ohľade môžete v istej miere povedať, že čas a priestor sú konečným produktom Stvorenia, a nie jeho počiatočnými či stavebnými blokmi.“

„Pretože ľudia napríklad môžu uvažovať len a hlavne v pojmoch priestorovo- časového kontinua, predpokladajú, že Stvorenie je obmedzené na fyzický vesmír, lebo ten je vždy časopriestorovo viazaný. Pre bežný spôsob ľudského myslenia nie je mysliteľné nič mimo času a priestoru.“

„Výnimkou z tohto pravidla sú veľmi pokročilí teoretickí fyzici alebo ľudia vyššieho duchovného zmýšľania. Ale ani pre nich nie je ľahké prakticky ponímať, čo a ako existuje za hranicami alebo mimo priestorovo-časového kontinua.“

„Druhý mylný názor sa týka slova ,vesmír‘. Opäť, predpokladá sa, že je len jeden vesmír, v tomto prípade fyzický vesmír. Ako bolo spomenuté vyššie, tento záver má pôvod vo fakte, že pre ľudí je viditeľný a vnímateľný a skúsenostne dostupný len fyzický vesmír.“

„Väčšina ľudí nedokáže zistiť fakt, že slovo ,vesmír‘ neodráža skutočnú realitu celého Stvorenia. Stvorenie pozostáva z mnohých vesmírov, nekonečne rozdielnej prirodzenosti a nekonečnej rôznorodosti.“

„V Stvorení v skutočnosti existujú tri základné štrukturálne zložky. Každá z týchto zložiek pozostáva zo svojho vlastného diskrétneho multivesmíru, čiže zo svojich vlastných početných vesmírov, ktoré možno súhrnne nazvať multivesmír. Takže, je duchovný multivesmír Stvorenia, s jeho vlastnou štruktúrou, dynamikou a špecifickými zákonmi; intermediálny multivesmír, s jeho vlastnou štruktúrou, dynamikou a špecifickými zákonmi; a fyzický alebo prírodný multivesmír, s jeho vlastnou štruktúrou, dynamikou a špecifickými zákonmi. Okrem toho, každý multivesmír sa v jeho vnútri skladá z jeho vlastných dvanástich špecifických dimenzií, cez ktoré a pomocou ktorých sa neustále zhosťuje svojho bytia a existencie.“

„Pravidlá priestorovo-časového kontinua platia len pre veľmi obmedzenú sféru fyzického alebo prírodného multivesmíru — pre jeho najexternejší stupeň reality, akú poznajú napríklad ľudia. Majte však na pamäti, že ľudské ponímanie času a priestoru, ako to poznajú a zažívajú oni, vlastne nevyjadruje skutočnú realitu času a priestoru predpokladaného vonkajšieho stupňa fyzického multivesmíru.“

„Ako si pamätáte, planéta Nula, ktorá je obývaná ľuďmi, je umiestnená v priestore, ktorý nie je žiadnym priestorom a v čase, ktorý nie je žiadnym časom. Z tohto dôvodu je konkrétny ľudský čas a priestor skreslením skutočného času a skutočného priestoru. Takže ľudia, na základe ich nemožnej prirodzenosti a kozmickej pozície, žijú v skreslenom čase a skreslenom priestore, ktoré nemajú nijaký súvis s pravou realitou času a priestoru v skutočnom fyzickom vonkajšom multivesmíre.“

„Toto je dôvod, prečo je tak ťažké, ak nie nemožné, hovoriť o téme tejto kapitoly ľudskými slovami. Vďaka samotnej svojej povahe sú ľudské slová schopné vyjadriť len skreslenie a sfalšovanie pravej reality, v tomto prípade reality času a priestoru, ako ju chápu praví obyvatelia pravého priestorovo-časového kontinua ich príslušného multivesmíru. Dokonca aj vo fyzickom alebo prírodnom multivesmíre sú zákony času a priestoru aplikovateľné len na jeho najexternejší stupeň, ktorý možno volať prírodný vesmír. Ale obmedziť celé bytie a existenciu len na tento prírodný a fyzický vesmír je tá najsmiešnejšia predstava.“

„Ak sa proces stvorenia nezačína stvorením fyzického vesmíru, potom ako, za akým účelom a akým spôsobom sa vlastne začína; a existuje nejaký stav či položenie, ktoré predchádzajú akt stvorenia?“

„Ako vidíte, samotné slovo ,začína‘ naznačuje čas a priestor. Toto je najnevhodnejšie slovo, aké možno použiť na opis aktu a procesu stvorenia, pretože predpokladá bod nejakej priamky, v ktorom sa stalo niečo zvláštne, majúce za následok počiatok Stvorenia.“

„Realitou tejto situácie je, že Stvorenie nezačína. Ľudská reč v žiadnej z jej podôb a foriem nevyjadruje vhodnejšími slovami, čo sa odohráva v procese aktu stvorenia.“

„Vhodnejšie je použiť slovo ,objaví sa‘, ale aj toto slovo je veľmi ďaleko od toho, aby odrážalo pravú realitu procesu toho aktu. Náznakovo môžete povedať, že Stvorenie sa objavuje. Toto slovo je menej časopriestorovo viazané než slovo ,začína‘. Proces objavenia sa je stav. Stav možno ponímať ako mimo, tak aj v rámci lineárnych časových a priestorových pojmov.“

„Stav je však rozpoložením niečoho alebo niekoho, čo už je. Stav je teda produktom ,Je‘. Preto ,Je‘ je zdrojom objavenia sa svojho stavu.“

„Veľkým tajomstvom je tu fakt, ako ,Je‘ poníma seba a jav/výskyt svojho vlastného stavu. Aká je prirodzenosť tohto ,Je‘?“

„Jediné, čo možno v tomto bode povedať, je to, že toto tajomné ,Je‘ je zdrojom úplne všetkých javov samotného faktu svojho bytia a existencie. Ale, prečo sa také javy objavujú a aký je ich účel, je ťažké zistiť.“

„Prvým axiomatickým pravidlom prirodzenosti ,Je‘ je to, že vždy je. Nemá žiadny počiatok a žiadny koniec a jeho prirodzenosťou je presne to samotné bytie a existencia.“

„V skutočnosti teda nie je správne povedať, že ,Je‘ vždy je a existuje, pretože bytie a existencia sú imanentné samotnej jeho prirodzenosti. Inými slovami, ,Je‘ nie je bytie a existencia, ale bytie a existencia sú v ,Je‘. Toto je veľmi rozhodujúci a fundamentálny rozdiel. Tento rozdiel treba mať neustále na pamäti, kvôli pochopeniu toho, čo sa zjavuje v tejto kapitole.“

„ ,Je‘ teda v skutočnosti bytie a existenciu presahuje. V tomto zmysle je slovo ,Je‘ nevhodné, lebo ľudia chápu sloveso ,je‘ v zmysle bytia a existencie, a nie v tom zmysle, že bytie a existencia pochádza z toho ,Je‘. V ľudskej reči však neexistuje žiadne iné slovo, ktoré by mohlo vyjadriť čo i len náznakom presnú povahu toho, o čom hovoríme.“

„Preto tu bude ponechané slovo ,Je‘, s pochopením, že jeho definícia sa principiálne líši od tej, ktorú mu prisúdili ľudia.“

„V tomto ohľade sa ,Je‘ vyskytuje/existuje nie preto, že nejaká sila mimo ,Je‘ ho núti, aby existovalo/vyskytovalo sa, ale preto, že fakt toho existovania/výskytu je samotnou prirodzenosťou ,Je‘. Inými slovami, ,Je‘ samo osebe sa neobjavuje, ale objavenie sa je v tom ,Je‘. Takže, ,Je‘ iniciuje objavenie sa zo seba, lebo robiť to je samotnou jeho prirodzenosťou.“

„Nakoľko ,Je‘ vždy je, bez počiatku alebo konca, môžete povedať, že než bolo stvorené Stvorenie, bolo ,Je‘. Pretože samotné ,Je‘ je nestvorené, na základe faktu, že vždy je (prvá axióma), stavom a kondíciou ,Je‘ je jeho Absolútnosť. Absolútna Kondícia jeho stavu je určená faktorom, že ,Je‘ vo svojom bytí a existencii nie je závislé od ničoho a od nikoho. Keby bytie a existencia boli mimo ,Je‘, bytie a existencia ,Je‘ by boli závislé od bytia a existencie, namiesto toho, aby bytie a existencia boli závislé od ,Je‘.“

„V tomto prípade by ,Je‘ nebolo Absolútne, lebo by bolo vo svojom bytí a existencii závislé od niečoho iného — od bytia a existencie. Absolútne by teda bolo bytie a existencia, a nie ,Je‘. Avšak, bytie a existencia, súc bytím a existenciou, sú už samotnou ich povahou závislé od ich zdroja. Preto môžete postulovať, že ich zdrojom je ,Je‘, v ktorom sú bytie a existencia.“

„Kvôli opätovnému zopakovaniu, ,Je‘ nie je bytie a existencia, ale bytie a existencia sú v ,Je‘. Toto je dôvod, prečo je ,Je‘ ponímané ako Absolútny Stav. Nič iné nie je Absolútne, vďaka jednoduchému faktu, že všetko ostatné je v bytí a existencii, ale bytie a existencia nie sú v tom všetkom ostatnom.“

„Ako vidíte, základný rozdiel medzi Stvoriteľom a Stvorením tkvie vo fakte, že zatiaľ čo bytie a existencia sú v Stvoriteľovi, a Stvoriteľ nie je v bytí a existencii, Stvorenie je v bytí a existencii a nič z bytia a existencie nie je v Stvorení.“

„Slovo ,Stvorenie‘ predpokladá tvorenie. Slovo ,tvoriť‘ predpokladá zdroj alebo pôvodcu Stvorenia (,Je‘). Zdroj alebo pôvodca Stvorenia nemôže tvoriť z pozície bytia a existencie. Odkiaľ by sa vzali? Aby mohol Stvoriteľ (,Je‘) tvoriť, musí vo Svojej Prirodzenosti obsahovať samotné bytie a existenciu.“

„Keďže bytie a existencia sú samotným vnútorným stavom Stvoriteľa (,Je‘), Stvorenie je stvorené zo Stvoriteľa (,Je‘), z Jeho/Jej stavu Absolútneho Bytia a Existencie. Dôvod, prečo je povedané ,Absolútne Bytie a Existencia‘, je ten, že podľa definície je ,Je‘ absolútne. Preto všetko, čo je integrálnou zložkou jeho prirodzenosti, je tiež absolútne.“

„Stvorenie sa objavuje na základe faktu, že bytie a existencia existujú/vyskytujú sa v ,Je‘, ktoré sa nikdy neobjavuje, lebo jeho prirodzenosťou je, že vždy ,Je‘. ,Je‘ je, samotnou jeho prirodzenosťou a obsahom, stavom objavenia sa/existovania, ale nie v stave objavenia sa. Keďže ,Je‘ je stavom objavovania sa/existovania, ktorý samotný sa nikdy neobjavuje, na základe toho, že jeho bytie vždy ,Je‘, je zdrojom akéhokoľvek objavenia sa/javu.“

„Tajomstvo tu tkvie vo fakte, že samotnou svojou prirodzenosťou, súc stavom objavovania sa/existovania, ale nie v stave objavenia sa, ,Je‘ neustále generuje objavenia sa, tým, že je stavom objavovania sa/existovania. Fakt tohto generovania je procesom stavu objavenia sa.“

„Máte tu teda stav objavovania sa/existovania a proces objavovania sa. Stav objavovania sa/existovania je hybnou silou procesu objavenia sa, z toho dôvodu, že každý stav toho ,Je‘, na základe bytia ,Je‘, je aktívny alebo dynamický modus. Aktívny modus, súc v procese bytia a existencie v tom ,Je‘, generuje energie, ktoré sa stávajú hybnou silou každého objavenia sa.“

„Takže, je prirodzenosťou samotného ,Je‘ neustále zo seba generovať objavenia sa, ktoré sú produktom jeho aktívneho modusu bytia stavom objavovania sa/existovania, bez toho, aby bolo samotné v objavujúcom sa moduse. Počiatočné objavenie sa sa môže objaviť len zo stavu, ktorý sám nie je v moduse objavenia sa. Inak by spôsoboval objavenie sa seba samého. Objaviť sa si vyžaduje hybnú silu tohto objavenia sa.“

„Preto sú zrejmé dve veci: Po prvé, že Stvoriteľ, ktorý je toto Absolútne ,Je‘, na základe samotnej Svojej Prirodzenosti alebo skutočnosti, že On/Ona Sám/Sama je samotným bytím a existenciou, pretože bytie a existencia sú v Ňom/Nej, musí tvoriť. Jeho/Jej vlastný stav je Absolútne Aktívny a Dynamický. Absolútna Aktívnosť toho stavu je tvorivý proces sám osebe a ako taký.“

„Po druhé, že Stvorenie sa objavilo z bytia a existencie Stvoriteľa, v ktorom sídli bytie a existencia, súc Absolútnymi zložkami Jeho/Jej Absolútnej Prirodzenosti.“

„V tomto Absolútnom zmysle Stvorenie nemá žiadny počiatok a žiadny koniec. Pokiaľ Stvoriteľ vždy je, a ,Je‘ vždy je, Stvorenie je vždy vytvárané. V tomto ohľade Stvorenie je vždy procesom, ale nie stavom. Súc vo svojom vlastnom stave, je relatívne k svojmu sústavnému procesu. Stvorenie je emanáciou Absolútneho Stavu svojho Stvoriteľa. Tu môžete s istotou povedať, že neexistuje žiadny iný stav, len stav tvorivého procesu z Absolútneho Stavu Stvoriteľa. Stvorenie je teda nevyhnutnosť, pretože žiadny iný stav a proces nevie a nemôže existovať. Taká je Prirodzenosť toho ,Je‘. ,Je‘ je Stvoriteľ.“

„Prirodzenosť ,Je‘ alebo Stvoriteľa nie je možné chápať a porozumieť zvnútra jeho Absolútneho Stavu. Dotyčný by musel byť tým ,Je‘, aby pochopil tú Prirodzenosť. Avšak, v relatívnom zmysle si možno tú prirodzenosť vyvodiť z prirodzenosti Stvorenia, ktoré sa neustále objavuje zo Stvoriteľa. Stvorenie, pretože sa objavuje zo Stvoriteľa, odráža prirodzenosť svojho Stvoriteľa v relatívnom stave a zmysle.“

„Keďže najdôležitejším a konečným procesom Stvorenia je sentientná myseľ, podľa relatívneho bytia a existencie tej sentientnej mysle možno so slušnou istotou usúdiť, že Prirodzenosťou ,Je‘ je absolútna sentientnosť, sebauvedomenie a všetky ostatné atribúty, nachádzajúce sa v relatívnej sentientnej mysli — s tým rozdielom, že v Stvoriteľovi sú všetky tieto atribúty v Absolútnom Stave, zatiaľ čo u všetkých ostatných sú v relatívnom stave. Teda, odpovedajúc na otázku, prečo vôbec existuje a je Stvorenie, je zrejmé, že žiadny iný stav alebo rozpoloženie, alebo proces nemôže byť a existovať, jedine Stvorenie, vzhľadom na Realitu a Prirodzenosť Absolútneho ,Je‘.“

„Motivačné faktory pre stvorenie Stvorenia majú pôvod v Absolútnom Stave Absolútneho ,Je‘. Samotnou svojou prirodzenosťou je ,Je‘ motivované tvoriť, jednoducho preto, lebo nič iné nie je mysliteľné. Nielenže to nie je mysliteľné, ale žiadny iný stav nemôže byť a existovať, lebo žiadne také iné stavy by neboli zhodné s prirodzenosťou Absolútneho ,Je‘.“

„Faktor Absolútneho ,Je‘, v ktorom sú obsiahnuté Absolútne Bytie a Absolútna Existencia, musí byť postulovaný ako niečo, čo nepotrebuje dôkaz svojho bytia a existencie. Toto je axiomatický fakt. Ale, obsahujúc v Sebe Absolútne Bytie a Absolútnu Existenciu ako esenciálne a substanciálne komponenty samotnej svojej prirodzenosti, Absolútne ,Je‘ generuje Svojím Absolútnym Aktívnym Modusom to bytie a existenciu v nepretržitom meradle.“

„Myšlienka, že pred stvorením Stvorenia nebolo a neexistovalo žiadne bytie a existencia, je nemysliteľná. Bytie a existencia boli a existovali vo vnútri Absolútneho Stavu Absolútneho ,Je‘. Toto je to, čo bolo a existovalo pred takzvaným Stvorením.“

„Existuje celkovo prijímané nepochopenie všeobecne známeho výrazu ,pred stvorením Stvorenia‘. Tento výraz predpokladá, že pred stvorením Stvorenia nebolo žiadneho bytia a existencie. ,Pred stvorením Stvorenia‘ znamená pred stvorením času a priestoru alebo pred zavedením ich do bytia a existencie. Avšak, než sa čas a priestor stali realitou, akt Stvorenia bol večne vo svojom stave.“

„Musíte opäť pochopiť, že je stav Stvorenia a je proces Stvorenia. Stav Stvorenia je Absolútny Stav Stvoriteľa (,Je‘). Tak, ako vždy je Absolútne ,Je‘, tak je aj stav Stvorenia.“

„Na druhej strane, proces Stvorenia je procesom jeho neustáleho objavovania sa. Môžete teda povedať, že než sa objavil proces Stvorenia, bol stav Stvorenia, ktorý nemá žiadny počiatok alebo koniec, lebo spočíva vo vnútri Absolútneho Stavu Absolútneho ,Je‘.“

„Preto výraz ,pred stvorením Stvorenia‘ znamená, že procesu Stvorenia predchádza jeho stav. Slovo ,proces‘ v tejto konotácii znamená začatie niečoho a skončenie toho. Z toho možno odvodiť koncept času a priestoru. Slovo ,stav‘ v tejto konkrétnej konotácii znamená stálosť nejakého položenia. Nemožno mu pripísať alebo z neho vyvodzovať žiadne prvky času alebo priestoru.“

„Z tohto hľadiska môžete usúdiť, že sentientné entity, a najmä ľudia, sú vždy v procese svojho bytia a existencie, ktorý je ich vlastným osobným stavom, no nie sú v stave bytia a existencie, v tom zmysle, že žiadny stav v nich nie je. Len Pán Ježiš Kristus, ktorý je to Absolútne ,Je‘, ako je chápané v tejto kapitole, môže byť stavom a procesom bytia a existencie, z jediného dôvodu, že On/Ona nie je v stave a v procese ničoho, ale stav a proces sú v Ňom/Nej, ako integrálne zložky Jeho/Jej Absolútnej Prirodzenosti.“

„Toto je dôvod, prečo dokonca aj ľudia, ktorí veria v Boha, správne usúdili, že On/Ona presahuje všetky stavy, všetky procesy, všetky podmienky, všetky časy, všetky vesmíry, celé bytie, celú existenciu a všetko ostatné. Nemajú však ani poňatia, prečo postulovali tento fakt o Bohu. Neuvedomujú si, že dôvod, prečo toto všetko presahuje, je ten, že toto všetko je v Ňom/Nej, ale On/Ona v tom všetkom nie je. Aspoň pôvodne v tom Boh nebol.“

„Len čo sa objavil proces Stvorenia, vtedy a len vtedy začína Stvoriteľ sídliť aj v Stvorení ako vo Svojom vlastnom predĺžení a procese. V tomto ohľade sa objavila nová situácia v Absolútnom zmysle. Stvoriteľ (,Je‘) obsahuje vo Svojej Prirodzenosti všetky stavy a procesy. Dokiaľ Stvorenie nie je plne v tom procese, Stvoriteľ nie je v tom procese. Je vo Svojom vnútri alebo v Sebe.“

„Tajomstvom tejto situácie je fakt, že Absolútny Stav je Absolútne Vnútro. Avšak, Absolútny Proces je dynamické rozšírenie toho stavu z vnútra smerom k vonkajšku (z vnútra von). Pretože Stvoriteľ (,Je‘) je v Absolútnom Stave Vnútra, v tom bode nemôže byť v ničom, čo je smerom von, kým sa ten vonkajšok nestane plným procesom toho vnútra. Len čo sa ten proces pohne zo stavu vnútra k svojmu stavu vonkajška, Stvoriteľ (,Je‘) sa stáva aj Svojím vlastným vonkajškom.“

„V tomto prípade možno novosť tejto situácie nájsť vo fakte, že zatiaľ čo pred objavením sa tohto procesu Stvoriteľ nebol v žiadnom stave a/alebo procese, pretože stav a proces boli v Jeho/Jej Absolútnom Vnútri/Vnútrajšku, po zavedení procesu vonkajška získal Stvoriteľ obe položenia. Teraz je aj vo všetkom a v každom, čo bolo stvorené. Takže, Stvoriteľ je v stave a v procese Svojho Stvorenia, rovnako ako je stav a proces v Stvoriteľovi.“

„Rozdiel v týchto dvoch položeniach vytvoril dojem, že pred stvorením Stvorenia existoval čas a priestor. Realitou však je, že to, že stavu vnútrajška chýbal proces vonkajška, nedovolilo, aby bolo Stvorenie kontinuálny proces, ale aby bolo len v stave Absolútneho Stavu Stvoriteľa. Akýkoľvek pocit chýbania niečoho vníma relatívna sentientná myseľ, a najmä ľudia, ako nebytie a neexistenciu, lebo sú súčasťou procesu a len cez ten proces sa môžu stať súčasťou toho pôvodného stavu. Takže, na tvorivý akt sa pozerajú z pozície vonkajška, ale nie z pozície vnútrajška, pretože sú v procese stvorenia, a nie v jeho Absolútnom Stave.“

„Z tej pozície je Stvorenie vnímané ako majúce svoj počiatok. Len v tomto zmysle môžete povedať, že na počiatku nebol žiadny stav vonkajška. Namiesto toho bol od večnosti stav Absolútneho Vnútrajška.“

„Pre niekoho alebo niečo, čo je súčasťou vonkajška (Stvorenie je vonkajškom vnútrajška) a pozerá sa na Stvorenie z tej pozície, počiatok všetkých vecí je vtedy, keď sa ten vonkajšok stal skutočnosťou. Ale pozerajúc sa na to z pozície stavu vnútrajška, Stvorenie vždy bolo, pretože bolo integrálnou zložkou toho vnútrajška. Len proces Stvorenia, ako sa pohybuje k svojmu vlastnému vonkajšku, je chápaný ako niečo, čo nebolo vždy.“

„Najväčším tajomstvom je v tomto ohľade to, ako a prečo sa objavil ten posun zo stavu vnútrajška do procesu jeho vonkajška. Tento posun neznamená, že došlo k opusteniu stavu vnútrajška. Ten nemožno nikdy opustiť. Akýkoľvek, čo i najmenší pokus opustiť ho by mal za následok večnú smrť celého Stvorenia. Stvorenie môže byť udržiavané len z Absolútneho Stavu Vnútrajška, lebo tam vzniklo. Nemôže byť udržiavané procesom vonkajška, lebo proces vonkajška pochádza zo stavu jeho vnútrajška. Proces je vždy závislý od svojho stavu. Podľa definície stav je vnútrajšok.“

„Tu sa stalo to, že stav vnútrajška zahájil proces stávania sa vonkajškom zo stavu svojho vnútrajška. Otázkou teda je, ako sa toto zahájenie objavilo a čo ten stav motivovalo, aby podnikol taký akt.“

„Stav Absolútneho Vnútrajška je Absolútne ,JE‘, ktoré je zas Absolútne Ja alebo Absolútne ,JA SOM‘. Prirodzenosťou tohto Absolútneho Ja alebo ,JA SOM‘ je Absolútna Pozitívnosť. Absolútna Pozitívnosť je v stave Absolútnej Čistoty a Nesebeckosti. Slová ,ja‘ a ,nesebeckosť‘ nie sú protikladom. ,Ja‘ môže byť buď sebecké, neberúce žiadny ohľad na nič iné než na seba, alebo môže byť nesebecké, uvažujúce o možnosti rozšírenia toho ja do iných ja. Nakoľko toto Absolútne Ja je zo svojej Podstaty Absolútne Pozitívne, nemôže byť nikdy v stave sebeckosti. Preto je Absolútne Nesebecké.“

„Prirodzenosťou tejto nesebeckosti je proces zvažovania iných možností než jeho vlastného Absolútneho Bytia a Existencie, obsiahnutých v jeho Absolútnej Prirodzenosti.“

„Filozoficky povedané, zvažovanie a potreba iných možností bytia a existencie než jeho Vlastného je imanentná Jeho Absolútnej Prirodzenosti. Čokoľvek, čo je imanentné tej Prirodzenosti, sa musí na základe svojej vlastnej prirodzenosti rozhodne uskutočniť a realizovať.“

„V tom bode však neexistuje vôbec nič, len Stav Absolútneho Vnútrajška toho Absolútneho Ja alebo ,JA SOM‘. Nakoľko jediná realita bytia a existencie tkvie v tom Absolútnom ,JA SOM‘, na vytvorenie akýchkoľvek iných možností okrem svojich vlastných musí ako iniciačný bod procesu tvorby použiť svoj vlastný zdroj a materiál svojho vlastného ja alebo ,JA SOM‘. Pamätajte si, že v tom bode neexistoval žiadny iný zdroj alebo iný materiál.“

„Keď už je taká idea/myšlienka sformulovaná, pozornosť Absolútneho Ja alebo ,JA SOM‘ je presunutá zo stavu vytvorenia tej idey na proces jej stania sa. Tá idea sa nepretržite vyskytuje v Stave Absolútneho Ja alebo ,JA SOM‘, pretože k výskytu dochádza vždy v jeho Absolútnom Vnútri. Aby sa zmenil stav objavenia sa/vyskytovania sa tej idey na proces jej stania sa, pozornosť Absolútneho ,JA SOM‘ je presunutá od centra vnútrajška k jeho Absolútnemu Obvodu. Proces tohto presunutia produkuje obrovské duchovné energie veľmi špeciálneho charakteru. Tieto energie sú emanáciou Absolútnej Intenzívnej Túžby Absolútneho ,JA SOM‘ (,JE‘) preniesť svoju Absolútnu Pozitívnosť a Dobrotu (pozitívnosť sa vždy rovná dobrote) mimo Seba alebo mimo svoje ,JA SOM‘. Slovo ,preniesť‘ automaticky predpokladá ešte niečo iné než to, čo chce uskutočniť to prenesenie. Prenášanie je možné len od ,niečoho‘ k ,čomusi‘. Ale, ako si pamätáte, v tom bode žiadne ,k čomusi‘ neexistuje. Existuje len a len Absolútne ,Niečo‘.“

„Aby ste prenášali od niečoho k čomusi, musíte najprv stvoriť to čosi, ku ktorému môžete prenášať všetko, čo máte alebo čo chcete prenášať.“

„Prvým krokom pri stvorení toho ,čohosi‘ je presunutie pozornosti od vnútra alebo vnútrajška Absolútneho Stavu k jeho Absolútnemu Obvodu. Využívajúc špecifickú energiu, vyprodukovanú intenzívnou Absolútnou túžbou preniesť Seba mimo Seba Samého, je stvorené to ,mimo‘ ,vnútra‘ alebo ten vonkajšok vnútrajška.“

„Teda, v tejto konotácii to mimo alebo vonkajšok pozostáva z prvkov čistej špeciálnej energie, vyžarujúcej z Intenzívnej Túžby Stavu Absolútneho Vnútrajška po tom, aby bolo a existovalo to mimo alebo vonkajšok.“

„Tá energia je nasmerovaná od jej vnútorného zdroja k jeho obvodu jednoduchým presunutím zamerania jeho pozornosti, čo sa stotožňuje s tou Absolútnou Intenzívnou Túžbou po prenášaní a zdieľaní. Presne v momente, ako dochádza k tomuto presunu, tá energia postúpi zo stavu vnútrajška k svojej manifestácii do procesu vonkajška. V tomto ohľade je proces vonkajška procesom tvorenia.“

„Stvorenie je teda tvorené zo Stavu Absolútneho Vnútrajška Absolútneho ,JA SOM‘ prostredníctvom Absolútnej Duchovnej Energie, vyžarujúcej z Absolútnej Intenzívnej Túžby po prenášaní a zdieľaní všetkého, čo má a čo obsahuje. Preto môžete Stvorenie ponímať ako vonkajšok Absolútneho Vnútrajška Absolútneho ,JA SOM‘, Ktoré je Absolútnym Duchom, Ktorým je Pán Ježiš Kristus.“

„Z tohto procesu Stvorenia vidíte opodstatnenie multivesmírneho princípu Stvorenia: Všetko postupuje z vnútra — zo Stavu Absolútneho Vnútrajška — von — do procesu vonkajška. To vám ale tiež hovorí, že vonkajšok nemôže nikdy byť a existovať samostatne a sám osebe, pretože je koniec koncov procesom stavu vnútrajška. Vonkajšok nemá svoj vlastný nezávislý stav, nezávislý od stavu jeho vnútrajška. Jednako však nesie všetky atribúty svojho zdroja.“

„Je len logické predpokladať, že ten vonkajšok, čiže v tomto prípade Stvorenie, je nositeľom všetkých atribútov svojho Zdroja, pretože Stvorenie bolo stvorené z materiálu svojho Absolútneho Zdroja. Jediným rozdielom je, že zatiaľ čo v Zdroji Samotnom sú tie atribúty v Absolútnej forme, v Stvorení, pretože je stvorené, a teda nemá skúsenosť svojej vlastnej absolútnosti, sú v relatívnej forme.“

„Len čo je nastolený proces vonkajška, súc nositeľom prirodzenosti svojho Absolútneho Zdroja v relatívnej forme, na základe samotnej svojej prirodzenosti začína svoju vlastnú neustálu expanziu a šírenie sa.“

„Toto je nutnou podmienkou tohto procesu vonkajška, pretože svojou nekonečnou expanziou a šírením sa kompenzuje svoj relatívny stav voči svojmu Absolútnemu Zdroju. A nielen to, ale tým, že odráža Prirodzenosť svojho Absolútneho Zdroja, má svoju vlastnú intenzívnu túžbu robiť presne to, čo robí jeho Stvoriteľ — tvoriť za účelom prenášania a zdieľania svojho vlastného relatívneho bytia a existencie v oboch smeroch — ku svojmu Absolútnemu Zdroju a ku svojmu vlastnému procesu vonkajška, čiže mimo svojho vlastného vonkajška.“

„Proces Stvorenia je teda dvojaký proces. Stvoriteľ tvorí zo Seba Samého/Samej, procesom stručne opísaným vyššie, a pomocou a prostredníctvom už stvoreného vonkajška. Koniec koncov, ten pôvodný vonkajšok je Jeho/Jej vlastným materiálom, neustále vyžarujúcim z Jeho/Jej Absolútneho Stavu — z Jeho/Jej Absolútneho Vnútrajška.“

„Kvôli tomuto usporiadaniu proces Stvorenia pokračuje postupnými krokmi a vždy v smere od najvnútornejšieho k najexternejšiemu alebo od najhlbšieho vnútra k najkrajnejšiemu vonkajšku. Každý krok v procese tvorenia odráža prirodzenosť svojho predošlého kroku, majúc svoj vlastný stav vnútrajška, z ktorého tvorí svoj vlastný vonkajšok, skrz a pomocou procesu svojej vlastnej duševnej činnosti, ktorá je kondíciou jeho ,prostredna/toho-medzi‘ — prostrednou/intermediálnou kondíciou.“

„V Absolútnom Stave Vnútrajška Absolútna Intenzívna Túžba po prenášaní a zdieľaní predstavuje Absolútnu Duševnú Činnosť Stvoriteľa alebo Jeho/Jej Absolútnu Intermediálnu Kondíciu. Cez ňu a pomocou nej je udržiavaná jeho Absolútna Vonkajšia Kondícia. Zo spojených vyžarujúcich energií, vytváraných zložitými interakciami týchto troch Absolútnych Stavov (najvnútornejšieho, intermediálneho a vonkajšieho), je tvorené všetko ostatné. Toto ,všetko ostatné‘ sa vždy objaví súc mimo Stvoriteľa. Ale pretože to odráža prirodzenosť svojho Stvoriteľa, je štruktúrované tým istým spôsobom, majúc svoju vlastnú najvnútornejšiu kondíciu, intermediálnu kondíciu a vonkajšiu kondíciu.“

„Dôvod, prečo sa Stvorenie objaví mimo Stvoriteľa, je ten presun Absolútnej Pozornosti od jadra jeho Absolútneho ,JA SOM‘ smerom od toho jadra. Ten presun je nutný preto, lebo v tom jadre a s ním samotným nie je možné žiadne prenášanie a zdieľanie. Ak venujete pozornosť len svojmu vlastnému jadru, jadru svojho vnútrajška, neexistuje nič iné, len vy. V tomto prípade je všetko ostatné vylúčené z uvedomovania si vášho bytia a existencie. Z takého stavu sa nemôže začať žiadne tvorenie.“

„Aby bolo tvorenie zahájené, musí dôjsť k presunu tej pozornosti od jadra samotného smerom preč od toho jadra. V skutočnosti musí dôjsť k rozdeleniu tej pozornosti. Nie je možné úplne odvrátiť pozornosť od toho jadra. Inak by došlo k trvalej strate sebauvedomenia. Strata sebauvedomenia znamená koniec všetkého, vrátane Absolútneho ,JA SOM‘. Je však možné a nutné rozdeliť tú pozornosť takým spôsobom, aby jej časť smerovala preč od toho jadra. V momente, keď sa táto pozornosť rozdelí, samotným tým činom sa vytvárajú obrovské duchovné a duševné energie, ktoré sú využité pri tvorení Stvorenia. Nasmerovaním časti Svojej Absolútnej Pozornosti preč od Svojho Jadra Absolútne ,JA SOM‘ produkuje proces vonkajška.“

„V tomto ohľade si musíte pamätať dve dôležité veci:“

„1. Toto všetko sa deje v Absolútnom Zmysle. Preto sú energie,
vytvorené takým rozdelením pozornosti, Absolútnej Povahy. Rozdelenie
Absolútnej Pozornosti nezmenšuje jej Absolútnosť. Takže odvedenie
časti tej pozornosti od Jej Absolútneho Jadra nezmenšuje proces
Sebauvedomenia. Koniec koncov, tá časť je Absolútna. Preto aj v
rozdelenom stave pozornosti zostáva to Sebauvedomenie Absolútne.
Rovnako, ako tá časť tej pozornosti, ktorá smeruje preč od toho jadra
,JA SOM‘.“

„2. Prirodzenosťou Stvoriteľa je Absolútna Tvorivosť. Preto venovaním
pozornosti akejkoľvek idei, alebo nejakej idei, samotným faktom takej
pozornosti, samotnou pozornosťou, sa tá idea právom stáva realitou.“

„Takže, nasmerovaním časti Jeho/Jej Pozornosti preč od Jadra Jeho/Jej Absolútneho Vnútrajška — ,JA SOM‘ — sa vonkajšok stáva svojím vlastným bytím a existenciou. Nezabúdajte, že akt venovania pozornosti vytvára ohromné súhrnné energie, ktoré sú ideou tvorenia okamžite využité pri zavádzaní reality tej idey.“

„Máte tu spojenie dvoch procesov: Venovanie pozornosti, alebo presun časti tej pozornosti od jadra iným smerom; a zároveň, faktom toho presunu, tvorbu týchto energií, ktoré okamžite začínajú stelesňovať ideu presunu a tvorenia v samotnom Stvorení.“

„Akt Stvorenia môžete zhruba ponímať nasledovne:“

„Najprv je idea Stvorenia. Objavenie sa tej idey vytvára obrovské energie životnej sily. Potom je idea presunu časti pozornosti na tú ideu za účelom jej uskutočnenia. Teraz sa časť pozornosti presunula od jadra k tej idei. Toto presunutie následne vytvára ešte väčšiu mieru zosilnených a zväčšených energií životnej sily, vyžarujúcich z toho presunu. Potom je proces uskutočňovania sa tej idey, s venovaním veľmi dôkladnej pozornosti tomu procesu.“

„Proces uskutočňovania sa realizuje jednoduchým aktom venovania pozornosti tomu procesu. Tento proces ďalej vytvára ešte väčšiu mieru energií životnej sily. Akt skutočnej realizácie je súhrnným spojením všetkých vyššie uvedených energií, ktoré sú, aktom zamerania časti pozornosti preč od Jadra Vnútrajška, premietnuté mimo ten vnútrajšok, spôsobiac objavenie sa vonkajška, čo je Stvorenie.“

„Tento vonkajšok je výsledkom všetkých tých súhrnných energií životnej sily, ktoré sa stali novým procesom. Svojím vlastným procesom vytvára svoje vlastné špecifické energie, ktoré sú spájané s ďalšími súhrnnými energiami jeho vlastného zdroja. Samozrejme, toto má súčtový a znásobujúci efekt. Z nich sa vetví nové kolo tvorenia. Táto ďalšia vetva sa riadi presne tou istou schémou. Toto pokračuje dovtedy, kým nie je súhrn všetkých spojených energií tak intenzívny a rozsiahly, že sa sformujú do navonok pevnej hmoty. Takže, hmota je konečným, najmaximálnejším vonkajškom toho Absolútneho Vnútrajška, využitá na stvorenie fyzického alebo prírodného multivesmíru.“

„Proces vetvenia naberá niekoľko súčasných a súbežných smerov. Z energií vyžarujúcich z objavenia sa samotnej idey v Absolútnom Vnútrajšku je stvorená duchovná dimenzia každého príslušného multivesmíru a jej vesmíry, galaxie, slnečné sústavy, planéty a ich príslušní sentientní obyvatelia. Z energií venovania pozornosti tej idei je stvorená intermediálna dimenzia každého príslušného multivesmíru a jej vesmíry, galaxie, slnečné sústavy, planéty a ich príslušné sentientné entity. A zo spojenia všetkých súhrnných energií je stvorená fyzická alebo prírodná dimenzia každého príslušného multivesmíru a jej vesmíry, galaxie, slnečné sústavy, planéty a ich príslušné sentientné entity.“

„Toto je normálny proces tvorenia. Akt Stvorenia postupuje týmto spôsobom neustále a nepretržite bez akéhokoľvek prerušenia.“

„Ako si pamätáte, účelom Stvorenia bolo prenášanie a zdieľanie všetkého, čo má Stvoriteľ. Preto konečným produktom Stvorenia bolo stvorenie sentientných entít, ktoré by boli podobnej prirodzenosti ako Stvoriteľ, s tým rozdielom, že Stvoriteľ nie je stvorený, lebo On/Ona ,JE‘ Ten/Tá, čo vždy je. Prostredie Stvorenia bolo stvorené preto, aby boli doň umiestnené tieto sentientné entity.“

„Hlavným dôvodom stvorenia tohto prostredia v jeho nekonečnej rozmanitosti bolo to, aby sa všetky sentientné entity objavili ako nachádzajúce sa mimo a nezávislé od svojho Absolútneho Zdroja. Dôvod tohto objavenia sa tkvie vo fakte, že akt zdieľania a prenášania môže byť vnímaný ako taký len z pozície nezávislosti a pocitu bytia mimo Stvoriteľa.“

„Tu ide o vyššie spomenutý smer od ,niečoho‘ k ,čomusi‘ a od toho ,čohosi‘ k jeho pôvodnému ,Niečomu‘. Realita od toho ,niečoho‘ k tomu ,čomusi‘ a naopak nemôže byť nastolená, ak neexistuje pocit čohosi prichádzajúceho odkiaľsi zvonka môjho vlastného sebavnímania. Inak by to prenášanie a zdieľanie bolo len od vnútra k vnútru, čiže od môjho vlastného ja k môjmu vlastnému ja. V takom procese nedochádza k žiadnemu skutočnému zdieľaniu a prenášaniu, lebo ja už mám, čo mienim zdieľať a prenášať. Teda, čo prenášam a zdieľam? Nič nové alebo iné.“

„Ďalším dôvodom, prečo sa všetky sentientné entity musia objaviť oddelene od Stvoriteľa, je však to, že žiadny zmysluplný, napĺňajúci a uspokojivý vzťah v záujme procesu zdieľania a prenášania nemožno nadviazať, ak nie je založený na neustálom uvedomovaní si svojej vôle prijímať to zdieľanie a prenášanie a dávať jeho zdroju spätnú väzbu o takom prijímaní, a potom opätovať zážitok toho zdieľania a prenášania jeho zdroju.“

„Majte na pamäti, že Prirodzenosťou Stvoriteľa je Absolútna Sloboda a Nezávislosť. Nakoľko Stvoriteľ je Jediný a Absolútny, neexistuje nikto a nič, od čoho by bol/bola On/Ona závislý/závislá alebo čím by bol/bola viazaný/viazaná.“

„Ako už bolo spomenuté veľakrát predtým, a kvôli nutnému „nadbytočnému“ zopakovaniu, z dôvodu tejto prirodzenosti Stvoriteľ nemôže tvoriť alebo nadväzovať vzťah zo žiadnej inej pozície než z pozície Jeho/Jej Prirodzenosti, čiže z pozície jej Absolútnej Slobody a Absolútnej Nezávislosti. Teda, kvôli vytvoreniu priaznivých podmienok pre toto prenášanie, zdieľanie a opätovanie Stvoriteľ nielenže stvoril tieto sentientné entity s pocitom slobody a nezávislosti, ale vštepil im tiež myšlienku, že majú právo a privilégium odmietnuť Ho/Ju ako zdroj svojho bytia a existencie a že môžu, ak chcú, odmietnuť prijímanie všetkého, čo je im ponúkané k zdieľaniu a opätovaniu, alebo odmietať akýkoľvek akt prenášania.“

„Neustále uvedomovanie si vlastnenia tejto myšlienky je životne dôležitý predpoklad akéhokoľvek slobodného a nezávislého, voliaceho si života všetkých sentientných entít. Bez toho by boli otrokmi nevyhnutnosti žitia a prijímania. Ale akt opätovania, ktorý je základom pravej lásky a účelom Stvorenia, by sa nikdy nemohol uskutočniť bez vlastnenia tejto kľúčovej myšlienky. A teraz, ohľadne tejto myšlienky majú všetky sentientné entity dve alternatívy, z ktorých si môžu, vedia a musia vybrať: 1. Odmietnuť prijatie tej myšlienky, a teda zavrhnúť akúkoľvek tendenciu stotožniť sa s jej obsahom. 2. Prijať tú myšlienku ako jediný zdroj ich životov a plne sa stotožniť s jej obsahom.“

„Každá zo zvolených alternatív prináša svoje dôsledky. Prečo musí prinášať svoje dôsledky? Pamätajte si, že všetky sentientné entity sú odrazmi Prirodzenosti ich Stvoriteľa v relatívnom zmysle. Stvoriteľ, na základe samotnej Jeho/Jej prirodzenosti, neustále tvorí. Nie je a neexistuje žiadny iný stav než Stvorenie Stvoriteľa a Stvoriteľ, ktorý presahuje Svoje Stvorenie. Takže, akékoľvek idey, ktoré sú vytvorené a potom prijaté alebo odmietnuté, sa okamžite uskutočňujú v ich vlastnej realite, prinášajúc následky, výsledky a dôsledky ich objavenia sa alebo prijatia.“

„Nakoľko všetky sentientné entity sú podobnej prirodzenosti, čokoľvek, pre čo sa rozhodnú prostredníctvom ideí ich rozhodovania, sa stáva svojou vlastnou realitou, prinášajúc následky, výsledky a dôsledky toho rozhodnutia, nech už je to odmietnutie, alebo prijatie.“

„Odmietnutie prijať dotyčnú myšlienku v tomto prípade prináša dva dôležité výsledky: 1. Prijatie Stvoriteľa ako zdroj svojho bytia a existencie. To má za následok neustále prijímanie všetkého, čo je prenášané a zdieľané so sentientnými entitami a plné opätovanie procesu toho prijímania. V takom prípade je nastolený pravý a skutočný život pozitívneho stavu.“

„2. Odmietnutá idea je oddelená od tej sentientnej entity, skrz ideu oddelenia, a je odhodená.“

„A teraz, proces odmietnutia tej idey vytvára svoje vlastné energie životnej sily. Súhrnný súčet všetkých týchto energií, vytvorených všetkými nekonečnými počtami sentientných entít, má takú ohromnú silu, že vytvára úplne inú realitu, než z ktorej bol vygenerovaný. Táto nová, podivná realita, pretože je neustále odvrhovaná z pravej reality, sa sama vytláča/vymiestňuje z ostatného Stvorenia a objavuje sa ako svoje vlastné bytie a existencia, úplne mimo Stvorenia. Takto vzniká Zóna Vymiestnenia.“

„Ako vidíte, z energií, vytvorených procesom odmietnutia realizácie tej zmienenej myšlienky, sa Zóna Vymiestnenia stáva svojou vlastnou realitou, do ktorej môže samotná tá myšlienka vypadnúť, neustále udržiavajúc svoje podivné bytie a existenciu a neustále sa snažiac dorážať na sentientnú myseľ. V dôsledku toho musí byť opätovne, na každodennej báze odmietaná.“

„Kvôli faktu, že tá myšlienka nesie obraz a podobu svojich pôvodcov, ale v opačnom položení, štruktúra Zóny Vymiestnenia je presným opakom pravého Stvorenia.“

„V opačnom položení preto, lebo je to myšlienka odmietnutia pravej štruktúry reality. A pretože nie je a neexistuje žiadna iná realita, len pravá realita Stvoriteľa, jej odmietnutie predstavuje jej presný opak, na základe faktu porovnania. Porovnanie procesu Stvorenia s obsahom odmietnutia toho procesu jej nedáva žiadnu inú možnosť, než nastoliť presný opak toho procesu. Akýkoľvek súhlas s tým procesom by znamenal prijatie Stvoriteľa, a nie Jeho/Jej odmietnutie. Také prijatie by bolo v rozpore s povahou tej myšlienky odmietnutia alebo popretia.“

„Prirodzenosť Zóny Vymiestnenia možno teda plne určiť podľa prirodzenosti pravého Stvorenia, nasledovaním presne opačného smeru. Dobrým príkladom tohto opačného postavenia by bol základný princíp, ktorým sa riadia všetci v pravom Stvorení: Od najvnútornejšieho alebo najinternejšieho k najzovňajšiemu alebo najexternejšiemu. V Zóne Vymiestnenia by sa všetko odvodzovalo z opačného smeru. Počiatočným bodom by bolo vždy to najexternejšie alebo vonkajšok, a z tej pozície by sa budovalo to najvnútornejšie alebo vnútrajšok. Toto pravidlo je aplikovateľné aj na všetko ostatné v Zóne Vymiestnenia. Z tohto pravidla neexistujú žiadne výnimky alebo vylúčenie niečoho.“

„Takže, ako vidíte, Zóna Vymiestnenia sa nachádza mimo vonkajška Stvorenia; pretože to odmietnutie tej myšlienky pochádza od sentientných entít, ktoré sa z vyššie opísaných dôležitých dôvodov objavujú mimo Stvoriteľa. Pamätajte si, že Stvorenie je vonkajškom Stvoriteľa, Ktorý/Ktorá je Absolútnym Vnútrajškom. Na základe odmietnutia zmienenej myšlienky sa objavuje vonkajšok vonkajška. Je úplne oddelený a izolovaný od svojho vlastného zdroja, na základe toho, že ten je zavrhnutý.“

„Ako vidíte, jedna vec je byť vonku za účelom prijímania a opätovania, ako je to v prípade sentientných entít v pravom Stvorení. Na základe toho prijímania a opätovania sa to vonku stáva vonkajškom Stvoriteľa, ktorý sa zas stáva integrálnou súčasťou Absolútnej Prirodzenosti Stvoriteľa. V tomto prípade neexistuje žiadna separácia ani izolácia.“

„Je však iná vec byť vonku z toho vonkajška, z dôvodu jeho odmietnutia a nechcenia mať s ním nič spoločné. V tomto prípade je nastolená úplná izolácia a separácia. Nie je spôsobená Stvoriteľom, ale tým, že sentientné entity prijímajú tú myšlienku odmietnutia Stvoriteľa ako jediný Zdroj ich bytia a existencie.“

„Kvôli antagonistickej povahe tejto izolácie a separácie voči ostatnému Stvoreniu, ktoré je začlenené a zjednotené so svojím Zdrojom, existuje možnosť iniciovania a aktivácie negatívneho stavu. Latentnosť negatívneho stavu spočíva vo fakte, že vždy existuje teoretická možnosť, že niekde v priebehu a počas Stvorenia niekto nevdojak prijme tú myšlienku a plne sa stotožní s jej obsahom. V momente, ako to niekto urobí, negatívny stav sa preberie zo svojej nečinnosti a stáva sa plne svojou realitou. Akýkoľvek jedinec, ktorý prijme tú myšlienku, automaticky spolu s tou myšlienkou vypadne do Zóny Vymiestnenia a založí životný štýl zhodný so štruktúrou a prirodzenosťou Zóny Vymiestnenia — antagonistická alebo opačná pozícia voči pravému Stvoreniu a jeho pravej realite.“

„Toto je stručný opis genézy Stvorenia a Zóny Vymiestnenia. Viac sa o tejto záležitosti dočítate v knihách Základy ľudskej duchovnosti, Štyri pojmy duchovnej štruktúry Stvorenia, Realita, mýty a ilúzie a Kto si a prečo si tu?.“

„Na záver tejto kapitoly si v nasledovných bodoch zhrňme niektoré konkrétne tajomstvá Stvorenia a Zóny Vymiestnenia:“

„1. Hlavné tajomstvo Stvorenia možno nájsť vo fakte, že Stvorenie je kondícia Stvoriteľa. Samotná idea Stvorenia je štrukturálnou zložkou Prirodzenosti Stvoriteľa. Preto v tomto ponímaní sú Absolútne Bytie a Absolútna Existencia Stvoriteľa imanentné celému Stvoreniu a Akt Stvorenia je imanentný Prirodzenosti Stvoriteľa. Nie je možná žiadna iná cesta, len cesta aktu stvorenia. Nielenže nie je možná, ale nie je ani mysliteľná. Čokoľvek iné by bolo v rozpore s Prirodzenosťou Stvoriteľa.“

„Zjednodušene môžete povedať, že Stvorenie je preto, lebo Stvoriteľ Absolútne JE. Pokiaľ Stvoriteľ Absolútne Bol, Je a Bude, Stvorenie vždy bolo, je a bude. Stvorenie nie je možné bez svojho Stvoriteľa, ale, teoreticky povedané, Stvoriteľ je možný bez Stvorenia, pretože On/Ona Svoje Stvorenie presahuje. Pretože Stvorenie je stvorené, nie je absolútne, ale len relatívne. Stvoriteľ je však Absolútny. Preto Stvoriteľ v Jeho/Jej Absolútnej Kondícii môže byť bez Stvorenia. Stvoriteľ však vďaka samotnej Svojej prirodzenosti netúži byť bez Svojho Stvorenia. Stavom Stvoriteľovej Absolútnej Duševnosti je intenzívna absolútna túžba po Jeho/Jej Stvorení. Táto intenzívna Absolútna Túžba pramení zo Stvoriteľovej Absolútnej Lásky a Absolútnej Múdrosti ako základného stavu a procesu Jeho/Jej Esencie a Substancie. V tomto praktickom, múdrom zmysle Stvoriteľ nemôže byť bez Svojho Stvorenia.“

„Ako viete, láska túži milovať a múdrosť túži poznať objekty svojej lásky. Láska vždy potrebuje pre svoje zaľúbenie objekt. Múdrosť vytvára z túžby tej lásky pre ňu objekty tej lásky.“

„Ale keďže láska sa môže úspešne rozvíjať len na základe jej opätovania jej objektmi, je motivovaná tvoriť do večnosti. Láska teda skrz svoju múdrosť za týmto účelom tvorí Stvorenie do večnosti. Nakoľko v stave Stvoriteľovej Prirodzenosti je láska Absolútna, musí robiť minimálne dve veci: a) Musí stále, do večnosti tvoriť nové objekty svojho nevyčerpateľného zaľúbenia; b) musí do večnosti udržiavať všetky už stvorené objekty svojho zaľúbenia.“

„Prirodzenosť tejto lásky a jej múdrosti, a prirodzenosť múdrosti a jej lásky si vyžaduje tvorbu objektov, ktoré majú slobodnú voľbu prijať a opätovať, alebo odmietnuť a poprieť túto lásku.“

„Aby sa názorne ukázal život tej druhej alternatívy (odmietnutie a popretie), je dovolené bytie a existencia Zóny Vymiestnenia, kde môže mať taký podivný stav svoju vlastnú príležitosť k rozvoju.“

„Takže, tajomstvo bytia a existencie Zóny Vymiestnenia možno nájsť vo fakte, že Absolútna Láska a jej Absolútna Múdrosť a Absolútna Múdrosť a jej Absolútna Láska nie sú schopné vďaka samotnej ich prirodzenosti nikomu násilím vnucovať svoju náklonnosť a životný štýl. V tomto ohľade Zóna Vymiestnenia je a existuje len preto, že je a existuje táto láska a múdrosť.“

„Mnohým ľudským čitateľom bude toto tvrdenie pripadať paradoxne. Budú sa pýtať: ,Ako môže Absolútna Láska a Absolútna Múdrosť tolerovať niečo tak príšerné, ako je Zóna Vymiestnenia so všetkými jej opakmi pravého Stvorenia?‘“

„Niektorí z nich zachádzajú tak ďaleko, že dokonca popierajú existenciu akéhokoľvek Stvoriteľa, domnievajúc sa, že keby Stvoriteľ existoval, nikdy by netoleroval bytie a existenciu negatívneho stavu so všetkými jeho ukrutnosťami a ohavnosťami.“

„Títo ľudia však nedokážu pochopiť, po prvé, že Zóna Vymiestnenia nebola stvorená Stvoriteľom, ale ideou relatívnych sentientných entít. Preto len čo bude tá idea natrvalo eliminovaná, Zóna Vymiestnenia prestane existovať. Po druhé, že žiadna láska nie je možná z donútenia a nátlaku. Tento fakt je známy dokonca aj najobmedzenejším ľuďom. Láska z donútenia a nátlaku je v skutočnosti, ako viete, otroctvom. Stav otroctva je formou života negatívneho stavu. V Absolútnom Stvoriteľovi, Ktorý/á je Absolútne Pozitívny, Slobodný a Nezávislý, neexistuje nič tohto charakteru. Preto nie je dokonca ani schopný aktov nútenia a nátlaku. Taký sklon by Mu/Jej ani len nemohol prísť na Jeho/Jej Absolútnu Myseľ.“

„Takže, paradox bytia a existencie Zóny Vymiestnenia tkvie výlučne vo fakte, že Absolútna Láska a Absolútna Múdrosť absolútne rešpektujú všetky následky volieb, ktoré majú sentientné entity k dispozícii. Ak z nich odstránite ideu a schopnosť zvoliť si čokoľvek, čo chcú, odstránite z nich život Stvoriteľa, ktorý je prítomný v tej idei a schopnosti voliť si a vďaka ktorému žijú a sú nažive; dôvodom je, že od tejto schopnosti závisí život každej sentientnej entity. Vyrovnajme sa s tým, že žiadny iný typ sentientného života nikdy neexistoval, neexistuje a nikdy nebude existovať.“

„Avšak, v dôsledku faktu, že Zóna Vymiestnenia je udržiavaná ideami, ktoré sa objavujú v relatívnej sentientnej mysli a následne sú vypudzované, Zóna Vymiestnenia je stavom, ktorý je len relatívny k relatívnemu. Preto sú jej bytie a existencia dočasné, obmedzené na trvanie jediného časového cyklu v Stvorení.“

„Ako viete, trvanie jedného časového cyklu je v relativistických pojmoch Zóny Vymiestnenia a planéty Nula obmedzené maximálne na niekoľko triliónov rokov. Preto Zóna Vymiestnenia nemôže trvať dlhšie než to. Z vášho pohľadu vám však táto doba pripadá ako celá večnosť.“

„Keď nemáte žiadnu inú perspektívu než vaše lineárne časomiery a žiadnu inú skúsenosť než existenciu negatívneho stavu — Zóny Vymiestnenia — z vašej pozície vám to pripadá tak, akoby Zóna Vymiestnenia a jej negatívny život boli, sú a budú navždy. Vo vašom stave nemáte žiadne spomienky na žiadnu minulosť pred vašou inkarnáciou na planéte Nula a nemáte žiadnu realistickú perspektívu budúcnosti, v ktorej negatívny stav neexistuje a nebude existovať. Nemáte žiadne skúsenostné porovnanie s niečím iným.“

„Nech je teraz dané na známosť, že toto je veľmi lživá perspektíva. Toto je perspektíva samotnej Zóny Vymiestnenia a všetkých jej obyvateľov. Posolstvom pre všetkých v Zóne Vymiestnenia je, že jej život bude trvať len do konca tohto časového cyklu a do konca duchovného stavu, ktorý s ním súvzťaží.“

„2. Ďalšie tajomstvo Stvorenia možno ponímať tak, že Stvorenie je formou prejavu a účinku/vplyvu Stvoriteľovej Prirodzenosti. Ak počiatočným stavom Stvoriteľa — Pána Ježiša Krista — je Absolútny Vnútrajšok, potom všetky prejavy toho Vnútrajška nadobúdajú formu v ich vonkajšku. Na vonkajšok je vplývané/pôsobené tými prejavmi, pričom tento opätuje účinok/vplyv vnútrajška vo forme svojho vlastného dojmu z toho, ako tie prejavy vnímal, prijímal a zahŕňal do seba.“

„Vidíte teda, že celé Stvorenie je prejavom/vyjadrením vnútorného stavu Stvoriteľa vo forme vonkajška, na ktorý tieto prejavy vplývajú/pôsobia. Tým, že je na Stvorenie vplývané/pôsobené, ono udržuje svoje bytie a existenciu. V tomto ohľade bytie a existencia Stvorenia závisí od prejavov Stavu Absolútneho Vnútrajška Stvoriteľa. Stvorenie by nemohlo prežiť ani na okamih, ak by neexistovalo niečo, čím by mohlo byť naň vplývané/pôsobené. Proces vplývania/pôsobenia je proces prijímania života, vďaka ktorému je Stvorenie nažive. Vplývaním/pôsobením naň prejavmi jeho Absolútneho Stvoriteľa je Stvorenie schopné byť vo svojom vlastnom procese bytia a existencie.“

„Na druhej strane, Zóna Vymiestnenia je udržiavaná vplyvmi/účinkami prejavov všetkých tých sentientných entít, ktoré prejavujú svoj odmietavý postoj k prijatiu a stotožneniu sa s takou ideou. Tento prejav vypadáva a vplýva/pôsobí na Zónu Vymiestnenia, dávajúc jej jej podivný život.“

„3. Jedno z mnohých tajomstiev Stvorenia sa týka vzťahu medzi Stvoriteľom a Jeho/Jej Stvorením. Ako si pamätáte, Stvoriteľ bol pôvodne v Stave Absolútneho Vnútrajška. Stvorenie postupovalo z toho Vnútrajška a stalo sa vonkajškom toho Vnútrajška. Teda, Stvoriteľ v tej dobe zažíval Svoje Stvorenie z vnútra von, nie však zvonka dovnútra, s výnimkou spätnej väzby ohľadne vnímania onoho prejavu, ktorý bol prenesený na Stvorenie.“

„Zažívanie zvonka dovnútra, čiže opačný smer, je charakteristickou črtou štruktúry Zóny Vymiestnenia a jej obyvateľov. Stvoriteľovi chýbalo toto zažívanie z jednoduchého dôvodu, že Zóna Vymiestnenia sa nachádza mimo vonkajška Stvorenia, v stave izolácie a separácie. Z tejto podivnej pozície nebola dostupná žiadna priama spätná väzba, pretože nič zo Zóny Vymiestnenia nepochádzalo zo Stvoriteľa. Neexistovala medzi nimi žiadna spojovacia linka.“

„Táto situácia bola považovaná za príťaž pre celé bytie a existenciu.“

„Kvôli náprave tejto situácie sa Stvoriteľ cez planétu Nula inkarnoval vo forme Ježiša Krista do Zóny Vymiestnenia; zažil plnosť jej prevrátenej prirodzenosti; a následne začlenil tú skúsenosť do Svojej Absolútnej Prirodzenosti, stanúc sa právom plnosťou Pána Ježiša Krista, Ktorému/Ktorej už viac nechýba priame zažitie ničoho.“

„Týmto činom sa dosiahli dva hlavné faktory, okrem mnoho iného:“

„a. Zóna Vymiestnenia bola daná pod úplnú kontrolu Pána Ježiša
Krista, pričom sa Pán Ježiš Kristus stal jej chýbajúcim spojením s
ostatným Stvorením. Toto bolo nutné uskutočniť, aby sa nastolili
priaznivé podmienky pre návrat všetkých, ktorí vypadli do Zóny
Vymiestnenia, alebo ktorí tam boli pôvodne vyfabrikovaní, do pravého
Stvorenia a aby bola Zóna Vymiestnenia napokon eliminovaná.“

„b. Získanie toho najexternejšieho z vonkajška Stvorenia umožňuje
obnovenie toku všetkých prejavov Absolútneho Stavu Pána Ježiša
Krista v smere od najvnútornejšieho k najexternejšiemu, k jeho
konečnému vonkajšiemu stupňu. Pred nastolením a obnovením
chýbajúcej spojovacej linky sa ten tok zastavil presne na okraji
Stvorenia, stočiac sa späť dovnútra bez toho, aby akýmkoľvek
spôsobom a cestou zasiahol alebo ovplyvnil čokoľvek mimo svojej
sféry.“

„Teraz táto situácia vytvorila v Zóne Vymiestnenia pre väčšinu jej členov možnosť, pokiaľ si tak zvolia zo svojej slobodnej vôle, obrátiť proces ich pôvodného životného štýlu z pozície vonkajška do pozície z vnútra dovonka. Tým činom obnovia vzťah s pravým Stvorením a cez Pána Ježiša Krista nielenže môžu komunikovať s ostatným Stvorením, ale aj konvertovať do pozitívneho stavu a vyjsť z Pekiel Zóny Vymiestnenia. Predtým, čiže než sa Stvoriteľ stal plnosťou Pána Ježiša Krista, začleniac do Seba prvky Zóny Vymiestnenia, nebol nikto schopný vyjsť zo žiadnych jej Pekiel, lebo neexistovalo nič, čo by bolo schopné vytvoriť bezpečné komunikačné spojenie.“

„Ako vieš, Peter, a čoho si bol s tvojimi duchovnými deťmi na planéte Nula mnohokrát svedkom, odvtedy mnohé negatívne entity Pekiel, všetkých kategórií a postavení, využili tú príležitosť a konvertovali do pozitívneho stavu pomocou procesu, ktorý bude viac priblížený v ďalšej kapitole.“

„Bez Stvoriteľovho dobrovoľného súhlasu stať sa Pánom Ježišom Kristom, procesom opísaným v tejto knihe, by členovia Zóny Vymiestnenia nikdy neboli schopní konvertovať do pozitívneho stavu. Keby to bolo tak, buď by na konci tohto časového cyklu zahynuli, alebo by museli zostať negatívni a naveky žiť v Zóne Vymiestnenia.“

„Pre Prirodzenosť Pána Ježiša Krista nie je mysliteľný ani jeden z týchto prípadov. Pri prvej alternatíve by došlo k zničeniu vzácnej sentiencie. Také zničenie je v rozpore so samotnou Prirodzenosťou Pána Ježiša Krista. Také niečo sa nikdy nemôže stať. Pri tej druhej situácii by Stvoriteľ porušil Svoj vlastný sľub, daný Stvoreniu, že negatívnemu stavu a jeho Zóne Vymiestnenia nebude dovolené trvať dlhšie než jeden časový cyklus. Opäť, Pán Ježiš Kristus nie je schopný porušiť Svoje vlastné sľuby. Toto je veľké tajomstvo Veľkého Plánu spásy, vymysleného Pánom Ježišom Kristom, spasiť každého v negatívnom stave z negatívneho stavu pred koncom tohto časového cyklu.“

„Špecifickosť prostriedkov záverečného aktu tejto spásy nemožno zjaviť z bezpečnostných dôvodov. Len čo bude záverečná fáza tohto Veľkého Plánu vykonaná, tie prostriedky sa ozrejmia počas ich používania. Niektoré všeobecné predstavy tohto procesu boli zjavené v predošlých kapitolách tejto knihy.“

„Jediné, čo možno v tomto ohľade zjaviť, je to, že všetci členovia negatívneho stavu budú tými prostriedkami presvedčení, aby zo svojej vlastnej slobodnej vôle a voľby, bez akéhokoľvek nátlaku, donucovania alebo hrozieb, konvertovali do pozitívneho stavu a vrátili sa do svojho pravého domova.“

„4. Jedno z tajomstiev Stvorenia tkvie vo fakte, že sa prejavuje vo svojom bytí a existencii nekonečnou rozmanitosťou spôsobov. Toto prejavovanie sa je trojaké: Prvým je diskrétne prejavovanie sa a jeho vlastná nekonečná rozmanitosť spôsobov, cez ktoré je a existuje.“

„Stvorenie je a existuje na mnohých úrovniach svojho bytia a existencie súbežným a súčasným spôsobom. Každá úroveň predstavuje jej vlastný obrovský vesmír.“

„Druhým je kontinuálne prejavovanie sa, ktoré nadobúda lineárny spôsob. Toto je postupná modalita Stvorenia, od jeho zrodu, cez detstvo k jeho dospelosti, starobe a znovuzrodeniu do inej modality jeho bytia a existencie.“

„Tretím je cyklické prejavovanie sa od jedného časového cyklu k druhému. Každý časový cyklus predstavuje úplne iný aspekt tvorivého činu Stvoriteľa — Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš Kristus je Absolútnym Zjednocujúcim Princípom všetkých manifestácií Jeho/Jej Stvorenia, dávajúc mu kompaktnosť, celistvosť a pocit jedinosti, odrážajúc nevyčerpateľný stav Jeho/Jej vlastnej Prirodzenosti.“

„V tomto ohľade je duchovná, duševná a fyzická esencia a substancia Pána Ježiša Krista pravým a jediným princípom všetkých síl, pôsobiacich v multivesmíre Stvorenia, vo všetkých jeho nekonečných spôsoboch manifestácií.“

„Vedci na planéte Nula už dlho hľadajú tento zjednocujúci princíp síl, ktoré poznajú doteraz (gravitácia, elektromagnetizmus, silné a slabé interakcie), dodnes ho však neboli schopní nájsť, lebo hľadajú na zlom mieste. A nielen to, ale do úvahy berú len sily, o ktorých vedia, ktoré existujú v medziach ich vlastnej skúsenostnej modality.“

„Títo vedci nevedia, že vesmírne sily, ktorými sa zaoberajú, sú zo Zóny Vymiestnenia a že existujú mnohé iné sily, duchovnej, duševnej a fyzickej povahy, ktoré majú ten istý zjednocujúci princíp — Pána Ježiša Krista. Odvtedy, ako sa Pán Ježiš Kristus stal aj Absolútnym Pánom všetkých ich síl, toto pravidlo teraz platí aj pre Zónu Vymiestnenia a planétu Nula.“

„Pokiaľ ide o Zónu Vymiestnenia, jej prejavovanie sa má tiež mnoho spôsobov, ale nie je trojaké, ako je to v prípade pravého Stvorenia. Je len dvojaké: Diskrétne a kontinuálne. Chýba jej cyklické prejavovanie sa, pretože je obmedzená na minulé časové cykly. V ďalších časových cykloch nebude mať žiadne miesto.“

„V minulých časových cykloch existovala Zóna Vymiestnenia tiež v dvoch modalitách: Do súčasného časového cyklu existovala v neaktívnom stave, ako prázdny stav a priestor. Bola potenciálnou možnosťou svojho vlastného bytia a existencie, no nie skutočným bytím a existenciou. V terajšom časovom cykle však Zóna Vymiestnenia existuje v aktívnej modalite, plná mŕtveho života a ľudského života (ako je to opísané v dvanástej kapitole tejto knihy).“

„Aj jej diskrétna, aj jej kontinuálna modalita je obmedzená na svoju sféru, v dôsledku stavu ich pôvodnej separácie a izolácie od Absolútneho Zdroja, a najmä v dôsledku faktu, že Zóna Vymiestnenia je v každom z jej početných modalít konečná a plne vyčerpateľná. Len to, čo vzniklo v Absolútnom Zdroji, má nekonečné možnosti a nevyčerpateľné spôsoby svojej manifestácie. Toto je ďalším tajomstvom, prečo Zóna Vymiestnenia a všetko, čo má a predstavuje, nemôže nikdy byť a existovať naveky.“

„5. Celé Stvorenie a Zóna Vymiestnenia slúžia mnohým dôležitým účelom. Mnohé z týchto účelov boli zjavené v tejto a v predošlých knihách tohto transmitera. Je však jeden rozhodujúci účel ich bytia a existencie, ktorý bude zjavený presne teraz. Tento účel možno považovať za jedno z najväčších tajomstiev zo všetkých.“

„Stvorenie slúži ako javisko, na ktorom sa všetky aspekty, črty, charakteristiky, stavy, podmienky, procesy a všetko ostatné Absolútnej Prirodzenosti Pána Ježiša Krista odvíja, aktualizuje, uskutočňuje a realizuje v modalite svojho vonkajška, progresívnym a postupným spôsobom. Pred stvorením Stvorenia bola táto situácia obmedzená len na modalitu vnútrajška. Dovtedy bol vonkajšok pustý a prázdny, čiže neexistujúci.“

„Len čo nastal posun od modality vnútrajška k modalite vonkajška — procesom rozdelenej pozornosti, ako je opísané vyššie — vonkajšok sa stal právom ,je‘, dovoľujúc celej Prirodzenosti Stvoriteľa, aby sa začala rozvíjať aj v tej modalite.“

„Toto je neustály, večný proces. Nakoľko Stvorenie nie je absolútne, nemôže obsiahnuť súhrn všetkých stavov, podmienok, procesov, čŕt, charakteristík a všetkého ostatného Absolútnej Prirodzenosti Pána Ježiša Krista — Stvoriteľa. Robí to pozvoľným, postupným spôsobom — krok za krokom, cyklus za cyklom a stav za stavom. Pretože Absolútna Prirodzenosť Pána Ježiša Krista — Stvoriteľa — nemôže byť nikdy vyčerpaná, proces Stvorenia bude pokračovať do večnosti, slúžiac tomuto najdôležitejšiemu účelu. Pre členov Stvorenia nie je nič inšpirujúcejšie, vzrušujúcejšie, radostnejšie alebo dôležitejšie, než rozvíjať túto prirodzenosť a vždy prijímať z Absolútnej Prirodzenosti Pána Ježiša Krista niečo nové, doposiaľ neznáme.“

„Pokiaľ ide o Zónu Vymiestnenia, tá slúži ako javisko porovnania Pravej Prirodzenosti Pána Ježiša Krista s niečím, čomu chýba táto prirodzenosť. Demonštruje životný štýl postavený na iných princípoch, než je Absolútna Prirodzenosť Pána Ježiša Krista. Tento iný životný štýl alebo javisko sa stáva veľmi dôležitým faktorom pri určovaní voľby každého nezvoliť si už viac mať myšlienku o slobodnom odmietnutí alebo popretí Pravej Prirodzenosti Pána Ježiša Krista a životného štýlu pravého Stvorenia. Len čo bude taká voľba vykonaná, koniec Zóny Vymiestnenia a jej špecifického životného štýlu bude na dosah.“

„Ak má niekto uši, aby počul, nech počuje, čo Pán Ježiš Kristus zjavuje v tejto kapitole.“

Zdroj: NOVÉ ZJAVENIE PÁNA JEŽIŠA KRISTA

ÚVOD | DUCHOVNO | KONTAKTY | MAPOVANIE STRÁNKY | SPÄŤ